Niekedy sa v živote dostaneme do zložitého bodu, v ktorom akoby sme sa ani nedokázali nadýchnuť

Film Dych od juhokórejského režiséra Kim Ki-duka zavítal do našej kino-distribúcie presne pred desiatimi rokmi. Očaril ma natoľko, že som musela napísať túto recenziu. Dnes sa na nás „Kimki“ pozerá už z filmového neba. Zomrel vo veku nedožitých 60 rokov, 11.12.2020.

Kim Ki-Duk sa pozerá

Martina Straková : Film : 28. 1. 2010

Kolobeh striedania ročných období, dňa a noci, života a smrti, dialógov, ktoré vždy znova zmĺknu v tichu a prehlušia vravu hlasov, aby bolo lepšie počuť padať sneh. Aj to je architektúra filmu Dych (2007) juhokórejského režiséra Kim Ki-duka, ktorý zavítal už aj do našich kín.

Film je poskladaný z niekoľkých príbehov − miniatúr, ktoré bez záťaže nadbytočných dialógov komunikujú s divákom aj pomocou obrazov a farieb štyroch ročných období, pospájaných do vyváženého celku. „Niekedy sa v živote dostaneme do zložitého bodu, v ktorom akoby sme sa ani nedokázali nadýchnuť,“ hovorí režisér. V zložitej situácii sa ocitli aj hlavné postavy jeho filmu − mladá sochárka Yeon a na smrť odsúdený trojnásobný vrah Čandžin.

Yeon žije zaopatrený život v luxusnom dome, kde pracuje na svojej najnovšej soche, stará sa o chod domácnosti a školopovinnú dcérku. To všetko po boku neverného manžela (herecky stvárnil Ha Jung-woo), ktorému je všetko jedno. Ich spoločný život je prázdny, manželia sa obchádzajú a spolu takmer vôbec nekomunikujú. Správy o Čandžinových pokusoch o samovraždu však Yeon vyburcujú k aktivite až sa napokon rozhodne navštíviť ho.

Dovedna ho navštívi päťkrát, pričom každá z jej návštev (vynímajúc prvú z nich) predstavuje jedno ročné obdobie, jeden príbeh a jednu pieseň. Napriek tomu, že je v skutočnosti zima, Yeon sa rozhodne obliecť si jarné kvietkované šaty. Šatami, vhodnou tapetou, ktorou v miestnosti pre návštevy väzňov, vždy znovu oblepí steny, kvetmi vo váze, no najmä pesničkou, ktorú odsúdenému Čandžinovi zaspieva, mení ročné obdobia. Na celé divadlo sa prostredníctvom kamery, z diaľky a pohodlia svojej väzenskej pracovne, prizerá veliteľ väznice, ktorým nie je nikto iný, ako sám režisér.

Kimki 

Kim Ki-duk sa stavia do pozície sliediča a dozorcu. So záujmom sadistického voyeura, pozorne sleduje, čo sa v miestnosti pre návštevy väzňov odohráva. Dozerá, akiste sa pri svojom špehovaní aj zabáva, a napokon aj trestá, keď zabráni, aby sa Yeon a Čandžin pobozkali, čím sa stavia do pozície silnejšieho, ktorý má v rukách moc a určuje mieru ich vzájomného (aj telesného) kontaktu. Kim Ki-duk rozpráva o dvoch svetoch − o svete „vonku“, a o svete za mrežami väznice. Kým prvý, predstavuje svet „slobody“, druhý je svetom zdĺhavého čakania na smrť (v tomto prípade na popravu).

Či sa dá Kim Ki-dukovmu filmu naozaj veriť, zostáva otázne. Niekomu by sa mohlo zdať, že svoj film koncipoval pod rúškom alternatívy, avšak s prvotným zámerom komerčnej príťažlivosti. Aj v tomto filme, v mnohom cituje sám seba a častokrát využíva „už použité“.

Kim Ki-duka môžeme považovať za solitéra na poli juhokórejskej kinematografie. Jeho tvorba sa vyznačuje značnou dávkou kontroverzie, no najmä spomalením a zastavením deja prostredníctvom dlhých pasáží ticha, ktoré však diváka nenudia (napríklad film 3-Iron je celý takmer bez slov). Jeho dialógy zostávajú vždy skôr v rovine náznakov, dajú sa „vyčítať“ predovšetkým z pohľadov a mimiky herečiek a hercov. No zaujímavosťou jeho tvorby je taktiež vyváženosť kompozície a presný detail, na čom sa zrejme podpísal jeho vzťah k maľbe a výtvarnému umeniu.

Kim Ki-duk (1960) sa narodil na vidieku, v detstve sa jeho rodičia rozhodli presťahovať do Soulu. Svoje školské povinnosti však nezvládol, zo školy ho vyhodili, a preto sa začal pretĺkať životom príležitostnou prácou v rôznych továrňach. Po vojenčine sa presunul do Paríža (1990), kde sa naplno oddal maliarskej vášni. V Paríži študoval umenie a začal predávať svoje obrazy, aby si ako-tak zarobil na základné živobytie. Po návrate domov o tri roky neskôr začal s písaním scenárov a neskôr s filmovaním. Snímka Krokodíl (1996) je Ki-dukovým debutom, v ktorom rozpráva príbeh o mužovi, ktorý zachráni ženu pred samovraždou.

Z hľadiska Ki-dukovej profesionálnej kariéry stojí za spomenutie skutočnosť, že je filmárskym samoukom bez náležitého formálneho vzdelania. Ako samouk však zožal pozoruhodný medzinárodný úspech. Od roku 1996 natočil štrnásť filmov a veľmi populárny je nielen na festivaloch, ale aj v Asociácii slovenských filmových klubov, ktorá pravidelne uvádza do distribúcie jeho filmy. Videli sme surový príbeh o utečencoch a láske Ostrov (nakrútené v roku 2000), Jar, leto, jeseň, zima ... a jar (2003), Samaritánku (2004), 3-Iron (2004, na STV2 uvedený pod názvom Golfová palica), Luk (2005), Čas (2006) a najnovším prírastkom je Dych z roku 2007, ktorý sa do distribúcie dostal tento mesiac.

Pôvodne publikované pre inaque.sk

Ilustračné fotografie z filmu Dych.

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku12. 12. 2020, 17:49, zobrazené 235x