Hugo Portisch vedel vysvetliť svet

Narodil sa v Bratislave roku 1927. Niekomu sa to odvtedy môže zdať ako večnosť, ale ľudský život je krátky. Málokomu sa podarí stihnúť za život všetko, čo by chcel. Ani mne sa už nepodarí stretnúť sa s ním a aspoň raz sa mu poďakovať za to, čo mnohým dal.

Hugo Portisch bol novinár. Publicista. Komentátor. Naučil sa chápať, pozorovať a opisovať udalosti, ktorých bol svedkom, a to čo najobjektívnejšie a najjednoduchšie. Mal dar vysvetľovať aj zložité veci tak, aby im všetci rozumeli. Inak sa ani nedá opísať prínos tohto jedinečného človeka, žurnalistu telom i dušou, pre rakúsky, nemecký, európsky aj náš, slovenský svet informácií, správ a masovokomunikačných prostriedkov.

Hugo Portisch, rodák z Bratislavy, začal svoju novinársku kariéru v Rakúsku. Inšpiráciou mu bol zrejme jeho otec, bratislavský novinár Emil Portisch, posledný demokratický šéfredaktor liberálnych novín Pressburger Tagblatt. Práve prodemokratický a proliberálny postoj jeho rodičov pomohol mladému, začínajúcemu novinárovi veľmi rýchlo sa zorientovať v povojnovej Európe, ktorá sa ocitla uprostred ideologicky roztrhnutého sveta – ktorému nie všetci rozumeli. Práve vďaka Portischovmu pravidelnému účinkovaniu v spravodajských a publicistických programoch rakúskej verejnoprávnej televízie ORF, o ktorej objektívnu a nezávislú pozíciu sa zaslúžil aj iniciovaním celoštátneho referenda za obmedzenie vplyvu politických strán na jej činnosť, sme ho poznali aj my, tichí diváci a poslucháči tohto západného média. A sledovali sme ho s nadšením.

Hugo Portisch, 2009, autor fotografie: Manfred Werner, zdroj: Wikipedia
Hugo Portisch, 2009, autor fotografie: Manfred Werner, zdroj: Wikipedia


Portischove komentáre, ale aj reportáže patrili v tých časoch k špičke európskej žurnalistiky. Svoje texty nemusel nikdy čítať – mal ich v hlave. A často sa divákom prihováral z exteriéru – v roku 1968 počas československého pokusu o ľudskú tvár socializmu aj z Prahy a Bratislavy, kde ho miestni diváci s nadšením sledovali pri kamere na nábreží Dunaja či Vltavy a neraz ho za jeho výkon odmenili potleskom. Niečo také sa dá zažiť iba raz za život. Zdá sa, že Hugo Portisch mal tých životov niekoľko. Bol neúnavný.

Neuspokojil sa len s bežnými žánrami – vydal sa aj do archívov a spolu so Seppom Riffom zmapoval dejiny novodobého Rakúska v dovtedy bezprecedentnej televíznej dokumentárnej sérii Rakúsko I a Rakúsko II. Tieto práce schválilo neskôr rakúske ministerstvo školstva ako učebné pomôcky. Po páde železnej opony sa Portisch vybral do Sovietskeho zväzu, kde pátral v miestnych archívoch s cieľom pripraviť ďalšiu dokumentárnu sériu – o vzostupe a páde sovietskeho komunistického režimu. Hört die Signale bola rovnako vydarená a v západnej Európe prvá takáto séria, ktorá priniesla nielen objektívny pohľad na časť – aj našich – dejín a ponúkla divákom prekvapujúce a neznáme filmové zábery vrátane snímok nakrútených krátko po útoku na Zimný palác.

(Autor fotografie Gerhard Jelinek, Pixabay.com)
Rakúska novinárka Martina Salomonová v rozhovore s Hugom Portischom.
Autor fotografie Gerhard Jelinek, Pixabay.com


V roku 1991 navrhli rakúski socialisti spolu s ľudovcami Portischovi kandidatúru na úrad spolkového prezidenta, ale on to, tak ako mnohé iné ponuky na vstup do politiky, odmietol. Vedel, že do politiky nepatrí. Portisch prežil detstvo v Bratislave, meste, ktoré v tom čase, ako sám spomínal, malo ulice označené trojjazyčnými názvami: v slovenčine, nemčine a maďarčine. Vedel, že spolužitie národov a národností je možné a pre ne aj vzájomne prospešné. Chodil do nemeckej školy na Palisádach a po nástupe nacizmu v Európe sa ako príslušník nemeckej národnostnej skupiny cielene vyhol povinnej účasti na výchovnom pronacistickom tábore v Korutánsku tak, že sa prihlásil k hasičom.


(Príspevok In memoriam Hugo Portisch je dostupný v nemčine bez slovenských titulkov.)

Unikol síce nacistickej výchove, ale napokon – aj ako hasič – zažil hrôzy vojny pri likvidácii následkov bombardovania rafinérie Apollo, pri ktorom boli stovky mŕtvych. Krátko pred príchodom Červenej armády, ktorý sám označil za oslobodenie, odišiel za starými rodičmi do Sankt Pöltenu a neskôr začal študovať na Viedenskej univerzite. Odmietal a kritizoval totalitné systémy, ale nezastavil sa ani pred kritikou rasového separatizmu v Amerike, kde sa podrobne oboznámil s princípmi modernej žurnalistiky. V 50. rokoch sa stal na čele uznávaného denníka Kurier najmladším rakúskym šéfredaktorom a neskôr spojil svoju kariéru s prácou pre rakúsky rozhlas a televíziu.

Jeho veľkou láskou a oporou mu bola po celý život manželka Gertraude, autorka kníh pre deti a podobne ako on nadšená hubárka. Zomrela v roku 2018 vo veku 98 rokov. Ich jediný syn Edgar, ktorý sa rozhodol žiť a pracovať na Madagaskare, zomrel v roku 2012 na následky tropickej choroby. Portisch zomrel po krátkej chorobe 1. apríla 2021 vo viedenskej nemocnici. Dožil sa 94 rokov. Len dva týždne predtým účinkoval v televíznom spote na podporu očkovania proti covidu-19.

Jaroslav Rozsíval

Vytlačiť stránku Vytlačiť stránku2. 4. 2021, 20:31, zobrazené 44x