Máme veľkú radosť, že vydavateľstvo Mladé topole prinesie na slovenský knižný trh pripravovanú prózu Jany Juráňovej Rodinná slezina.
Ambíciou Jany Juráňovej je predostrieť čitateľskej verejnosti doposiaľ neartikulované možné odpovede, nachádzajúce sa doteraz vždy len v „predsvete“ ako emócie, ktoré sú o to silnejšie, že vytvárajú fundament pre stereotypy, ktoré vplývajú na naturel tej-ktorej kultúry, a či chceme, alebo nechceme, sú v nás všetkých prítomné... neskôr ako konkrétne tendencie v správaní jedincov – skupín – národov.
Juráňová vo svojej próze skúma podstatu mémov konkrétnej rodiny, to, ako reagujeme, niekedy afektívne a bez rozmyslu. Je to podobné ako vo Vinterbergovom filme, kde sa chystá rodinná oslava, divák si sadne k veľkému sviatočnému stolu a na svetlo sveta vychádza dlho utajovaná pravda.
Kde pramení malomeštiactvo, zbohatlíctvo alebo, ak chceme, „sedlačina“ či elitárstvo podpriemerných? Prečo dokážeme byť ako národ nepriateľský voči sexuálnym menšinám? Kde pramení strach z inakosti a následná averzia k nej? A prečo niekomu chýba snaha skúmať okolitý svet a zamýšľať sa nad podstatou bytia a svojím miestom vo svete? Kde pramení neochota premýšľať? A ako je vôbec možné, že sa niekto uspokojí s preberaním dogmy ako nespochybniteľnej pravdy?
Už mnohokrát som dostala zajačie úmysly a povedala som si: Uteč kadeľahšie, bež rýchlo a nikdy sa nevráť. No napriek tomu zostávam. Zostávam s tými, ktorých nazývam priateľmi. A mám radosť. Žijem v mieri v krásnom meste a dnes je prekrásny deň.
Jana Juráňová, fotografia autorky © Tomáš Benedikovič.
Jana Juráňová je prozaička a dramatička. Knižná prvotina Zverinec jej vyšla v r. 1995, nasledovali Siete (1996, prózy Do siete odetá, Až za hrob; prvá z nich vyšla v nemeckom preklade v r. 2003), Utrpenie starého kocúra (2000, 2012; 2005 v maďarčine). Päť jej kníh sa dostalo do finálovej desiatky Ceny Anasoft litera: Orodovnice (2007, 2008, Cena Bibliotéky; 2016 v macedónčine), Žila som s Hviezdoslavom (2008; 2014 v angličtine v USA vo vydavateľstve Calypso, 2015 v macedónčine, 2019 vo francúzštine), Lásky nebeské (2010; 2013 v maďarčine), Nevybavená záležitosť (2013; 2016 v maďarčine a nemčine), Naničhodnica (2020; 2022 v nemčine). Vydala rozhovor s Agnešou Kalinovou Mojich 7 životov (2012, Cena Egona Erwina Kischa 2013). Píše aj pre deti: Iba baba (2011 aj v maďarčine), Babeta ide do sveta, Bubliny, Ježibaby z Novej Baby (2016 aj v maďarčine), So Salvátorom (2022). Na slovenských javiskách sa hrali viaceré jej tituly, za hru o fašistickej minulosti významného slovenského prozaika Mila Urbana Tichý bič (Modrý salón SND) dostala Cenu Literárneho fondu za pôvodnú literatúru. Píše pre rozhlas, prekladá beletriu i odbornú literatúru, za preklad knihy Dragana Klaića Ako reštartovať divadlo dostala v roku 2015 Cenu Mateja Bela za odborný preklad. V roku 2019 jej prezident Slovenskej republiky udelil štátne vyznamenanie – Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, o ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj literárnej činnosti.
Martina Straková
Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Vytlačiť stránku