Čínska literatúra po skončení kultúrnej revolúcie zaznamenala boom, ktorý pokračoval aj po traumatizujúcich udalostiach na Tian’an mene v roku 1989. Kým spoločenská atmosféra osemdesiatych rokov bola do určitej miery optimistická, a to napriek temným spomienkam na kultúrnu revolúciu, deväťdesiate roky poznačila beznádej, sprevádzaná rýchlou komercializáciou čínskej spoločnosti. Bolo to obdobie, kedy sa čínska literatúra odtrhla od akejsi povinnosti reflektovať spoločensko-politické zmeny v krajine, do ktorej znova spadla na začiatku dvadsiateho storočia a pohrúžila sa sama do seba, hoci často s vedomím, že si na seba musí zarobiť.
Práve toto obdobie prinieslo do čínskej spoločnosti obrovské zmeny. Literárne vlny na prelome tisícročia rozvírili autorky, ktoré spôsobili rozruch, senzáciu a obrovské pohoršenie. Kritici hovorili o „literatúre krásavíc“ ako o novom kultúrnom fenoméne doby. Ich knihy boli zakázané za pohoršujúci obsah. Názov „krásavice“ nie je náhodný. Všetky spomínané spisovateľky vystupovali v médiách a skutočne vynikali svojou krásou. To by mohlo byť z hľadiska ich literatúry irelevantné (napokon, aj iné spisovateľky vyzerali dobre), keby nepísali o tabuizovaných témach, hlavne o sexe.
Najznámejšie sú prvé dve spisovateľky, a to Wei Hui (1973) a Mian Mian (1970). Oba pochádzajú zo Shanghai. Wei Hui absolvovala literatúru na univerzite Fudan v Shanghai. Debutovala kultovým románom Shangahi baby, ktorý bol vydaný v septembri 1999 a rovnako bol zakázaný pre obscénny a poburujúci obsah. Dokonca 40 000 výtlačkov tejto knihy bolo verejne spálených. Napriek tomu zanechal román nezmazateľnú stopu v čínskej literatúre. Bol preložený do 34 jazykov a sfilmovaný v v Nemecku v roku 2007. Autorka žije striedavo v Shanghai a v New Yorku.
Román Shanghai baby sa vyznačuje určitými autobiografickými črtami. Wei Hui v ňom opisuje život mladej shanghajskej spisovateľky Coco, ktorá je vo vzťahu s dvomi mužmi, drogovo závislým maliarom Tian Tian, ktorého hlboko miluje, ale je impotentný a ženatým nemeckým manažérom Markom, ku ktorému cíti neprekonateľnú vášeň. Na pozadí oboch vzťahov sa hrdinka, zmietaná láskou a túžbou, snaží objaviť svoju identitu. Mark tu reprezentuje sex, silu, peniaze a sebaistotu.
Niekedy je jeho postava pokladaná za metaforu západnej spoločnosti. Impotencia čínskeho umelca Tian Tiana býva kladená do paralel s inými dielami súčasnej čínskej literatúry, najmä s ikonickým románom Zhang Xianlianga Polovica muža je žena, v ktorom sa autor vracia do traumatizujúcich rokov kultúrnej revolúcie. Impotencia v čínskej literatúre často vykladaná ako neschopnosť čínskych mužov adaptovať sa na novú komercializovanú spoločnosť. Preto jediné, čo úbohému čínskemu mužovi, tu zosobnenému v postave Tian Tiana, ostáva, je smrť. Brilantne napísané dielo vyšlo aj v českom preklade.
Titulná fotografia: Tung Lam, pixabay.com
Mian Mian je spisovateľka, scenáristka a propagátorka šanghajskej hudobnej scény. Preslávila sa románom Cukrík, ktorý bol uvedený v roku 2000 a po niekoľkých mesiacoch bol zakázaný pre „dekadenciu a pohoršujúci obsah“. Román opisuje krehký príbeh lásky medzi mladučkou Hong, ktorá ušla zo strednej školy a mladým hudobníkom Sainingom. Hong odišla z rodného Shanghaia do „mesta na juhu“, kde stretla mladého hudobníka Saininga a tak sa začal príbeh ich lásky plný dramatických zvratov, ale aj drog, opisov prostitúcie a iných spoločenských javov, o ktorých sa dovtedy v Číne jednoducho nehovorilo.
Obaja protagonisti sa rozchádzali a znova vracali do vzťahu, neschopní žiť spolu, ale ani jeden bez druhého. Hrdinka sa intímne stretávala aj s inými mužmi a kniha obsahuje zopár explicitných erotických scén. Hoci bol román v Číne zakázaný, jeho pirátske kópie zaplavili trh, takže sa stal neuveriteľne populárnym. Autorka sa prihovárala jazykom takzvanej generácie post1970, ktorá stratila ilúzie, užíva si komercializáciu, stáva sa konzumentom aj obeťou trhu, uniká do sveta hudby, drog a sexu. Sex, drogy a rock n’roll v čínskej verzii, ktorá zachytáva premeny čínskej mestskej spoločnosti za poslednú dekádu dvadsiateho storočia, vyhýbajúc sa akejkoľvek zmienke o politike. Napriek tomu je vidno, ako generácia mladých ľudí unikala bez bezútešnosťou svojej doby. Do zabudnutia, či už prostredníctvom drog, sexu alebo hudby. Kniha bola preložená do mnohých svetových jazykov, v roku 2019 vyšla v revidovanom vydaní v Číne. Slovenský preklad novely Cukrík vyšiel v roku 2021.
Tretia autorka je spisovateľka a publicistka Jiu Dan (1968), ktorá pochádza z provincie Jiangsu a spôsobila rozruch svojou novelou Vrana, s podnadpisom Môj alternatívny život zahraničnej študentky, kde zaznamenala spomienky na svoje štúdia a život v Singapure. Podobne ako predošlé dve autorky, aj jej kniha vzbudila rozruch vďaka odvážnym scénam. Po niekoľkých rokoch, kedy sa pohybovala na literárnej scéna, dávala interview, v ktorých sa označovala za „píšucu prostitútku“, čiastočne upadla do zabudnutia, no neskôr vydala román Pán veľvyslanec, ktorý bol vydaný na Taiwane v roku 2015 a v tom istom roku preložený do angličtiny.
Posledná z autoriek, ktoré bývajú zaraďované do kategórie krásavíc, je publicistka a spisovateľka vystupujúca pod umeleckým menom Muzi Mei (vlastným menom Li Li), ktorá svoj erotický román Kniha strácajúcej sa lásky postupne publikovala online ako blog, či akýsi erotický denník, do ktorého zaznamenávala erotické príbehy koncipované ako „láska na jednu noc“, často s hudobníkmi. Jej blogy na viacerých sociálnych sieťach si získali veľkú popularitu.
Čím tieto autorky natoľko pohoršili čínsku verejnosť, že napriek apolitickosti sa ich diela stali predmetom cenzúry? Odpoveď je jednoduchá – išlo o knihy, ktoré po prvýkrát hlasno hovorili o sexe a sexualite z pohľadu ženy. Erotická literatúra nebola v Číne ničím mimoriadnym, napokon jeden z najznámejších čínskych románov Jin Ping Mei je možno označiť za pornografický. Napriek tomu sa (na pevninskej Číne je k dispozícii v scenzúrovanej verzii, kde sú viaceré pasáže vyškrtnuté) stal jedným z klasických diel čínskej literatúry dynastie konca Ming. Jin Ping Mei je možno už extrémny prípad, ale erotické motívy v čínskej literatúre boli pomerne časté, dokonca sa vyskytli aj príbehy opisujúce lásku dvoch mužov.
To dokazuje, že erotika nebola v čínskej literatúre nič mimoriadne. Prečo teda vyvolala literatúra krásavíc taký rozruch? Odpoveď je jednoduchá: knihy písali muži z mužskej perspektívy. Takmer všetky predošlé literárne diela boli písané mužmi a opisovali sexualitu a erotické skúsenosti a ženy v románoch boli vykresľované z mužského pohľadu či už ako cnostné bytosti alebo ako femme fatale. Odhliadnuc od románu Sofiin denník od spisovateľky Ding Ling vydaného v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia, ktorý po prvýkrát v čínskej literatúre spracúva problematiku erotiky videnej ženskými očami, literatúra krásavíc bol prvý výrazný prienik odvážnych tém písaných ženami a o ženách.
Z literárneho pohľadu sú literárne diela písané „krásavicami“ príliš hodnotné na to, aby sa dali jednoducho hodiť do vreca takzvanej „ženskej literatúry“, tada niekde medzi Rosamondu Pilcher či románové predlohy latinskoamerických telenoviel. Ide o avantgardné texty a akokoľvek v dobe svojho vzniku pohoršovali, kritici museli uznať ich nesporné literárne kvality. Spôsob, akým sú napísané, bol označený za „písanie telom“, čo naznačuje, že je tam veľa telesného. Možno ich označiť za protest či rebéliu, ktorá je však iná ako rebélie mužských „chuligánov“ z literatúry osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia.
Autorky pracujú s tabuizovanými témami a do určitej miery využívajú práve ich škandalóznosť na svoj malý intímny výkrik. Komercializácia, ktorá je často obviňovaná ako faktor spôsobujúci úpadok “vysokého umenia a literatúry“, tu pracuje v ich prospech, nakoľko diela s erotizujúcim podtextom sa tešili obrovskému záujmu a stali sa bestsellermi v priebehu niekoľkých týždňov.
Ďalší dôvod, prečo romány šokovali, bolo, že ponúkajú obraz Číny, ktorá je iná, ako sa javila iným autorom. Napriek tomu, že avantgardná literatúra osemdesiatych rokov opisovala moderné mestá, jej hrdinovia, akokoľvek rebelsky ladení, boli stále uväznení v starých naratívoch socialistických pojmov. Kulisy doby v ich podaní stále niečím pripomínali post kultúrno revolučnú dobu. Autorky, hlavne Wei Hui a Mian Mian, ponúkali pohľad na dobu po roku 1989, na komercializovanú časť krajiny.
Tvrdenie, že „Shanghai nie je Čína“, znamená, že práve toto mesto sa odlišuje od Pekingu aj iných miest, nehovoriac o čínskom vidieku to takej miery, že už pôsobí ako iná krajina. To isté platí aj o Shenzhene, „meste na juhu“ z novely Cukrík. Hrdinky spomínaných autoriek sú pevne ukotvené v postmodernej spoločnosti, sú s ňou zžité a reálie predošlých dôb sa v ich dielach úplne strácajú. Kultúrne často odkazujú na západnú literatúru či hudbu, alebo na hudbu ovplyvnenú Západom. A to sa tiež mohlo nepáčiť.
Napriek kontroverznosti týchto diel, alebo možno práve vďaka nej, sa táto vlna mladých enfant terrible stala dôležitou súčasťou čínskej literatúry. Ich diela prinášajú nový pohľad na svet a po ťaživej literatúre jaziev či zemitému návratu ku koreňom predstavujú inú rovinu súčasnej čínskej literatúry. Po približne dvadsiatich rokoch už ich romány natoľko nešokujú. Napriek tomu sa k nám prihovárajú živým jazykom veľkých miest, silne ovplyvnené západnou kultúrou. Multikultúrne a napriek tomu nezmazateľne čínske. Také sú diela čínskych rebeliek.
Daniela Zhang Cziráková
Článok vychádza s láskavým dovolením autorky a pôvodne bol publikovaný v časopise Svet orientu včera a dnes 2/2022.
Vytlačiť stránku