Kniha Zuzany Homolovej Francúzsky rok (Mladé topole, 2021) je jednou z kníh, ktoré som si počas koronakrízy skutočne vychutnala. Autorka mi ju šupla skromne do ruky na podujatí, ktoré zorganizovala so svojimi kolegyňami a žiačkami z umeleckej školy. Ešte predtým som videla na sociálnej sieti krásne dojemnú fotku jej rodinného klanu: mama, sestra, brat a Zuzana. Spriaznenosť tvárí genetikou a otvoreným pohľadom na svet, pohľadom dychtivým, zastretým očakávaniami a ideálmi.
Kto by nepoznal Zuzanu Homolovú? Nebudem ju predstavovať, urobili to iní a lepšie (napr. Pavel Malovič v Knižnej revue 2021/4). Ja som s ňou pesničky nespievala ani na gitare nehrávala, lebo to neviem. Ale pamätám si, ako ona aj ďalší o čosi starší odo mňa, hrali a spievali, a tým sa pre mňa stali v tých čudných sedemdesiatych rokoch symbolom slobody. Zuzanu som vnímala od mladosti, ale ktovieprečo som si nikdy nemyslela, že sa skamarátime, tam moja akokoľvek bujná fantázia nesiahala.
Oveľa neskôr sme spolupracovali na knižke pre deti Ježibaby z Novej Baby (Aspekt, 2006). Vďaka Zuzane sa kniha stala v hodnotení Bibiany „najkrajšou detskou knihou zimy 2005“, pretože ju ilustrovali deti zo ZUŠ Sklenárova pod jej pedagogickým vedením. Zuzana deťom predčítala z knižky a deti kreslili: strigy, neschopného starostu, paneláky, netopiere...
Jana Juráňová
Text bol pôvodne publikovaný na webovej stránke združenia Aspekt.
Zuzana Homolová: Francúzsky rok
Štítky: 
Vytlačiť stránku
