Ak je spoločenstvo v kríze, hľadá záchrancu, ktorý príde a odvážne vezme zodpovednosť na svoje plecia. Stav krízy je stavom disproporcie, stavom ohrozenia spoločenstva, ktoré práve počas krízy ešte väčšmi ako inokedy podlieha nepriaznivým vplyvom okolia a je náchylné hyperbolizovať čo i len náznak akéhokoľvek bezprávia a zla. A zlo je zlom najmä preto, že striehne na každom kroku a vždy čaká na vhodnú príležitosť využiť slabú chvíľku obete a vysmiať sa jej do tváre. Ľudstvo potrebuje spravodlivosť či aspoň ideu spravodlivosti – pocit, že všetko raz pominie, potrebuje ventilovať svoj strach a obavy z budúcnosti, no predovšetkým potrebuje veriť, že zlo raz bude potrestané a dobro zvíťazí. Ak nie teraz, tak isto aspoň na „onom svete“, niekedy…
Osobnosť Juraja Jánošíka, rodáka z Terchovej, môžeme vnímať ako prototyp kultúrneho hrdinu, ktorý spĺňa azda všetky kritériá, ktoré by kultúrny hrdina spĺňať mal. Je všadeprítomný, je vždy naporúdzi a my doňho môžeme celkom pohodlne projektovať svoje túžby a strach, môžeme preniesť celú ťarchu zodpovednosti na jeho plecia s vedomím, že práve on ju unesie. On je ten, kto raz nastolí spravodlivosť, on je ten, kto sa obetuje za druhých. Je odvážnym hrdinom, ktorý dokáže vykonávať zázraky a v čase krízy berie spravodlivosť do svojich rúk.
Zbojnícke curriculum
Juraj Jánošík (1688 – 1713) pochádzal z chudobnej poddanskej rodiny a v detstve pracoval s rodičmi na majetku grófa Jakuba Lowenburga z Tepličky. V matrike nájdeme dokonca i zápis miestneho kňaza Michala Smutka z roku 1688, ktorý takto zaznamenal jeho príchod na svet: Dňa 25. tohože mesiaca som krstil dieťa narodené z Martina Jánošíka a Anny Cesnekovej, ktorému je dané meno Juraj. Okrem staršej sestry mal Juraj aj mladších bratov – Jána, Martina a Adama. O jeho detstve a mladosti mnoho nevieme, no podľa zachovaných záznamov ho ako osemnásťročného zverbovali do kuruckého vojska Františka II. Rákociho. Po porážke kurucov pri Trenčíne v roku 1708 utiekol domov.
Tam ho však chytili cisárski žoldnieri a začlenili do strážneho oddielu na Bytčianskom zámku, kde väznili ďalších kurucov. Tu sa Juraj zoznámil s Tomášom Uhorčíkom, ktorý ho údajne nahovoril na zbojníčenie. Netrvalo dlho a v septembri 1711 zložil Jánošík zbojnícku prísahu a čoskoro prevzal i velenie nad celou zbojníckou družinou, s ktorou prepadával pánov, a to nie len v našom kraji, ale aj v Poľsku, v Sliezsku a na Morave. Jeho zbojníčenie však netrvalo dlho. Už na jar Jánošíka polapili a vydali stoličnému súdu v Liptovskom Mikuláši, kde ho podrobili krutému mučeniu a odsúdili na smrť. Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte! – boli vraj jeho posledné slová pred popravou. Juraj Jánošík mal vtedy iba dvadsaťpäť rokov.
Ľudový hrdina
Jánošíkove atribúty – zázračný opasok (vraj chránil junáka pred guľkami), širák, valaška a vrkôčiky – možno vnímať aj ako symboly sily a slobody, symboly vzdoru a vzopretia sa bezpráviu a porobe. No Jánošík sa stal hrdinom aj preto, lebo mal podľa legendy neobyčajnú moc a odvahu, bol rozvážny, zaujímal sa aj o vyššie dobro, za ktoré bol vždy ochotný bojovať, ba dokonca i položiť vlastný život. V každom spoločenstve môže takýto hrdina alebo hrdinka slúžiť (a často aj slúži) ako jeden z formotvorných prvkov národnej identity aj ako morálny ideál pre ostatných, najmä pre deti a mládež. Je prvkom, ktorý v čase krízy nastoľuje rovnováhu a z psychologického hľadiska predstavuje istú stabilitu, ku ktorej sa spoločenstvo utieka.
Ako vznikajú legendy
Juraj Jánošík trpel a bol statočný. Súd, ktorý ho súdil, bol zasa nemilosrdný a nespravodlivý. Označili ho za buriča, ktorý sa vraj spolčil s povstalcami a bol zodpovedný za zabitie domažického farára. Prokurátor žiadal trest smrti, no Jánošíkov obhajca poukázal na poľahčujúce okolnosti: Jánošík vraj nikoho nezabil, ba ani len nezranil a pri prepade farára dokonca ani nebol prítomný… No ako to už býva, súd hľadal a napokon i našiel obetného baránka, ktorý mal byť usmrtený veľmi premyslenou, ba dokonca až ritualizovanou formou (vypočúvanie – mučenie – súd – poprava).
Z hľadiska psychológie ide o nastolenie rovnováhy spoločenstva, ktoré sa odrazu ocitlo v kríze. Podľa francúzskeho filozofa sociálnych vied Reného Girarda (1923 – 2015) sa v takomto prípade dá uvažovať o akejsi potrebe nájsť vinníka, ktorému by sa jeho prehrešok veľmi šikovne našil. On by bol potom zodpovedný za všetky pohromy, hladomory a iné pliagy sveta. Podľa Girarda ide o nastolenie rovnováhy, ktorá je však vykúpená preliatím nevinnej krvi. Za obetného baránka možno považovať i Jánošíka, ktorý mal niesť zodpovednosť za činy svojich starších kolegov. No a ak je už raz niekto vinný, nepomôže mu ani jeho mladý vek, ani dobrý obhajca. Liptovský súd napriek všetkému vyniesol nad Jánošíkom rozsudok smrti. Z navrhovaných spôsobov jeho vykonania vybrali ten najkrutejší a najbolestivejší – popravu napichnutím na hák.
Legenda pokračuje
Postava Juraja Jánošíka a jeho družiny zostáva dodnes zahalená rúškom tajomstva. Historické pramene sú neúplné, čo pravdepodobne navždy znemožní úplné rekonštruovanie Jánošíkovho života a osudu. Bez ohľadu na mieru historickej presnosti však legenda o tomto odvážnom zbojníkovi inšpirovala vznik mnohých ľudových piesní a povestí. Jánošíkov príbeh sa stal obľúbenou témou nielen v slovesnom a hudobnom ľudovom umení, ale aj v dielach konkrétnych autorov z rôznych umeleckých oblastí, ako napríklad Jána Cikkera, Stanislava Štepku či Mariany Čengel Solčanskej, a dokonca aj v tvorbe insitných maliarov.
Martina Straková
Vytlačiť stránku
