Michal Škrabálek je na ceste

Michal Škrabálek je na ceste. Uprostred divokej prírody našej planéty vedie dialóg so sebou samým, medituje s vetrom a načúva ríši fauny a flóry. Občas prehodí pár slov s pocestnými, inokedy s tichom piesčitej zeme, na ktorú si práve líha, a popritom všetkom tvorí cestovateľské filmy, ktoré vyrážajú dych. Pozývame vás začítať sa do rozhovoru s človekom, ktorý našiel odvahu vystúpiť zo systému a kráčať vlastným smerom.

Pamätáš si konkrétny moment alebo impulz, keď si si povedal, že cestovanie bude tvojou životnou cestou? A čo ťa k tomu vtedy viedlo?

Strata v osobnom živote.

Čo ti cestovanie dáva na vnútornej úrovni a ako sa v priebehu času menili dôvody, prečo vlastne odchádzaš z domu? A prečo sa vždy opäť vrátiš – a do Hodonína?

Na začiatku to bol únik pred realitou. Neskôr sa z toho stal únik späť do reality, z betónovej džungle späť domov, do prírody, kam patríme. Cestovanie nekonečne obohacuje, núti ťa vážiť si „malé“ veci, ako je pitná voda, teplo, sucho, posteľ, sprcha, elektrina... Na to všetko sme si zvykli, ale „tam vonku“ to vôbec nie je samozrejmosť a mnoho ľudí tieto veci v živote nemá.

Patríme k 20 percentám najbohatších ľudí na svete. Cestovanie prebúdza vďačnosť. A výrazne zvyšuje prah diskomfortu aj celkovú odolnosť, hlavne psychickú. Rád sa vraciam domov užiť si práve spomínané „maličkosti“, ale aj zostrihať film z posledného dobrodružstva a naplánovať ďalšiu cestu.

Michal na cestách. Fotografia je z archívu autora.

Cestuješ primárne sám. V čom vidíš najväčší prínos tejto samoty a čo si sa o sebe vďaka nej dozvedel?

Samota zintenzívňuje zážitky. Namiesto rozprávania a riešenia problémov s druhým človekom si nútená byť naozaj tu a teraz. Odrazu vnímaš krajinu, pachy, zvuky, vietor. Viac toho vidíš, počuješ aj cítiš. Doslova. Všetko je silnejšie. Aj prakticky mi to dáva zmysel. Nemusíš sa s nikým dohovárať, kde a kedy spať, ako rýchlo, ako ďaleko a kam ísť, kde a na ako dlho sa zastaviť, kde a kedy jesť...

Vzhľadom na spôsob, akým cestujem, sa veľmi často dostávam do veľmi nekomfortných situácií, ako je prekonávanie exponovaných úsekov, nedostatok vody, blúdenie v divočine, pády, náhle zmeny počasia, dlhé hľadanie miesta na spanie, veľmi zlý terén, extrémna únava, otrava nevyhovujúcou vodou a tak ďalej, a prakticky zakaždým si v nejakej forme „nabijem hubu“. Tak asi aj trochu sebecky nechcem mať zodpovednosť ešte za niekoho iného.

Akých ľudí na svojich potulkách stretávaš? Bolo nejaké stretnutie, ktoré zásadne zmenilo tvoj pohľad na svet?

Sólo cestovanie paradoxne vôbec neznamená cítiť sa osamelo. Naopak. Stretnutia s inými ľuďmi – turistami či miestnymi – sú úžasné. Dozvedáš sa nové príbehy, nové pohľady na svet, poznávaš nové radosti aj problémy. Tých stretnutí, ktoré zmenili môj pohľad na svet, sú desiatky a je ťažké vybrať jedno. Zasiahlo ma napríklad stretnutie uprostred divočiny s dievčinou z Francúzska, s ktorou sme sa dali do reči. Počas rozhovoru sa z ničoho nič rozplakala a vyliezlo z nej, že sa s ňou náhle rozišiel priateľ. Tak si rezervovala najbližšiu voľnú letenku do náhodnej destinácie, vzala batoh a išla to vychodiť na trase dlhej 200 kilometrov. Vtedy som si uvedomil, že sólo cestovanie naozaj lieči dušu.

Ako by si definoval svoju súčasnú životnú filozofiu? Ako sa zmenil tvoj rebríček hodnôt za posledných 10 až 15 rokov?

Nikto nikdy na smrteľnej posteli nepovedal: „Mal som menej cestovať.“ Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že hromadu vecí zo svojho „zoznamu prianí“ už nestihnem. Číslo 1 v rebríčku mojich hodnôt je čas, číslo 2 sloboda, číslo 3 sebestačnosť. Predtým nič z toho nebolo ani v top 10. A je oslobodzujúce uvedomiť si, že v kontexte vesmíru sme my aj celá naša planéta len jedno malé, bezvýznamné prdnutie.

Skús sa pozrieť na svoje staré ja pred 15 rokmi. Kým bol ten človek vtedy a kým si dnes, v čom vidíš svoj najväčší osobný progres?

Keď mi dnes niekto známy volá alebo píše, nezačína otázkou „ako sa máš?“, ale „kde si?“.

Aký štýl cestovania preferuješ a čo je pre teba pri presunoch najdôležitejšie?

Najradšej cestujem naľahko, low cost, mimo civilizácie. Baví ma chodiť mimo známych chodníkov a objavovať nové miesta, skryté pláže...

Čo by si poradil človeku, ktorý cíti obrovskú túžbu spoznávať svet, ale jeho aktuálna finančná situácia mu to podľa neho nedovoľuje?

Aj exotické destinácie sa dajú precestovať lacno. Napríklad spiatočná letenka na Kanárske ostrovy alebo na niektorý z gréckych ostrovov sa dá kúpiť za 100 eur. Jedlo tam stojí rovnako alebo menej než u nás. Spanie na pláži pod hviezdami je zadarmo, v hosteli stojí 15 eur. Najťažšie je „obliecť si montérky“, čiže pustiť sa do toho.

Kde na svete si zažil unikátny moment „osvietenia“ alebo absolútneho napojenia, na ktorý nikdy nezabudneš?

To absolútne napojenie zažívam zakaždým, keď som ďaleko od civilizácie a sám. Naskakuje to okamžite. Baví ma, ako jednoducho sa to dá „zapnúť“. Wow momentov bolo nespočetne veľa. Spanie vo svätyni pod oltárom s desiatkami horiacich sviečok naokolo. Polnočné nahé kúpanie s náhodnou dievčinou v zátoke plnej svietiaceho planktónu. Noc na streche kostola na útese alebo na hojdajúcej sa jachte. Večerné hranie stolovej hry na pláži s britským párom na ostrovčeku Gavdos. Zatúlaná ovca mi prišla zamečať do tváre počas splnu na vrchole skaly. Prenocovanie na pláži ostrova Comino, odkiaľ úplne všetci odišli a ja som tam zostal úplne sám. Celonočný výstup na obriu sopku Teide, aby som stihol veľkolepý východ slnka a videl najdlhší tieň na zemeguli...

Keď sa dnes pozrieš do zrkadla alebo do mapy, môžeš úprimne povedať, že si šťastný človek?

Niekedy som šťastný, niekedy nie. Šťastie chápem skôr ako moment než ako dlhší alebo trvalý stav. Keby sme nezažívali nešťastie, nespoznali by sme, čo šťastie vlastne je. Bez nešťastia neexistuje šťastie.

Máš nejaký osobný, rokmi overený „návod na šťastie“, ktorý by si mohol čitateľom odporučiť ako inšpiráciu?

Myslím, že univerzálny návod na šťastie neexistuje. Ak by si ho našla, daj mi vedieť. Dovtedy si musíme hľadať každý svoju cestu. Mne funguje, keď mám naplánované minimálne dve cesty dopredu. Tak sa je stále na čo tešiť a lepšie sa zvládajú ťažkosti v bežnom živote – viem s istotou, že bez ohľadu na to, ako je teraz, za iks dní bude dobre.

Pozrela som si tvoje filmy z ciest a padla mi sánka. Ako si to len dokázal nakrútiť?

Nakrúcam z veľkej časti na 360-stupňovú kameru na selfie tyči dlhej 3 metre, ktorá sa automaticky odstraňuje zo záberu. Niektoré zábery sú z dronu, niektoré z GoPro kamery upevnenej v ústach (instagram.com), niektoré z mobilu – makro, zoom a podobne. (GoPro si dávam naozaj do úst. Je to z toho dôvodu, že je potom vidieť väčšiu časť rúk a niekedy aj telo, čo vyzerá ako pohľad z vlastných očí. Keď je kamera na čele, záber pôsobí akoby bol „zvonku“, mimo.)

Viac informácií a vizuálnych zážitkov získate kliknitím na www.skrabalek.cz. Na konci každého cestovateľského filmu Michala Škrabálka nájdete aj približne 40-minútové rozprávanie, ktoré vás vtiahne do zákulisia a detailov konkrétnej cesty.

S Michalom Škrabálkom sa rozprávala Martina Straková.
Fotografie sú z archívu autora, ktorému ďakujeme za možnosť použiť ich v našom príspevku.